Akokoľvek sa dá názov tohto článku vyložiť — napr. aj v negatívnom slova zmysle „dať Bohu pokoj“, čo snáď nie je náš prípad — jeho predmetom je pôvodné znenie slova „máme“ v liste Rimanom 5,1. V nasledujúcej tabuľke je grécky text a slovenský preklad tohto verša:
| Rim 5,1, Nestle-Aland 28 Δικαιωθέντες οὖν ἐκ πίστεως εἰρήνην ἔχομεν πρὸς τὸν θεὸν διὰ τοῦ κυρίου ἡμῶν Ἰησοῦ Χριστοῦ. | Rim 5,1, Ekumenický preklad Keď sme teda ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. |
Cieľom je praktická ukážka toho, ako vyzerá práca textových kritikov pri výbere správnej variácie slova. V minulom článku som spomenul, že existencia textovej kritika spočíta v existencii variácií. A s tým sa musíme vysporiadať aj v tomto prípade.
Máme, alebo majme
V Rim 5,1 ide o variáciu toho istého slova, ktoré sa v rukopisoch nachádza v dvoch odlišných tvaroch. To znamená, že máme k dispozícii aspoň dva rukopisy, ktoré sú prepisom rovnakého textu, avšak pri ich porovnaní zisťujeme, že obsahujú odlišné znenie jedného slova.
Variácia sa vyskytuje pri pojme „εχομεν (číta sa echomen)/máme„. Niektoré rukopisy obsahujú konjunktívnu formu slovesa „mať“ (εχωμεν/majme) namiesto oznamovacieho spôsobu (εχομεν/máme). Všimnite si, že ide o zámenu len jedného písmena z ο na ω. Alebo naopak? Z ω na ο? A tu začína práca textových kritikov. Bol autorský text, ktorý vyšiel z ruky pôvodného pisára v znení „máme pokoj s Bohom“, alebo „majme pokoj s Bohom“? Asi nie je potrebné zdôrazniť dôležitosť rozdielu medzi tým, či pokoj s Bohom je už uskutočnenou realitou ovplyvňujúcou prítomnosť, alebo len nabádaním k akejsi ľudskej snahe o zmenu, ktorá sa môže, ale nemusí dostaviť.
Situácia ohľadom rozhodnutia sa, ktorá variácia je správna, je sťažená aj skutočnosťou, že list Rimanom bol apoštolom Pavlom diktovaný Terciusovi, ktorý list písal (Rim 16,22). Vzhľadom k tomu, že v tom čase neexistoval vo výslovnosti týchto dvoch slov takmer žiadny rozdiel, apoštol Pavol mohol diktovať εχομεν, zatiaľ čo Tercius zapísal εχωμεν. Alebo naopak?
Tak či onak, máme právo sa domnievať, že v originálnom rukopise Tercius zapísal to, čo si Pavol želal. Apoštol mohol na to Tercia upozorniť. Alebo aj opačne, Tercius sa mohol otázkou uistiť, či zapisuje to, čo si apoštol žiada.
Nás však zaujíma, ktorý tvar slova — εχομεν/εχωμεν — sa nachádzal v autorskom rukopise a teda aká variácia je správna.
Ako to vzniklo
Ponajprv je dôležité objasniť, prečo sa dvojaké znenie v rukopisoch objavuje a čo stojí za obmenou, ktorá vznikla v tomto prípade.
Variácie vznikali zväčša nedopatrením pisára pri prepisovaní. Ide o tzv. neúmyselné zmeny. Je ich niekoľko, avšak pomenujem len tú, ktorá súvisí s Rim 5,1. Treba ešte zdôrazniť, že prepisov čo i len jednej biblickej knihy bolo počas histórie príliš veľa na to, aby sa takéto chyby nevyskytovali. V tomto prípade hovoríme o Itacizme — nesprávne prepísanie samohlásky vzhľadom na ich rovnakú výslovnosť pri homonymách, slovách znejúcich rovnako avšak iného významu.
Grécke samohlásky ο a ω sa vyslovovali takmer rovnako, avšak ich zámenou pri prepise vznikol iný význam slova od pôvodného. Z „máme pokoj“ sa tak stalo „majme pokoj“. Táto variácia mohla vzniknúť v pisárskej dielni pri „veľkovýrobe“ rukopisov takým spôsobom, že jeden človek diktoval čítaný text z jedného rukopisu viacerým pisárom, aby tak vzniklo viacero kópii naraz.
Čo rozhoduje
Teraz prichádza na rad praktická časť. Na základe čoho sa textoví kritici rozhodujú, ktorý tvar slova je vo vzťahu k originálu správny? V tomto procese sa zvažujú dve kritéria — externé a interné.
Pohľad na rukopisy
Externé kritéria sú také, ktoré súvisia s konkrétnymi rukopismi v ktorých sa variácie nachádzajú. Pýtame sa na vek rukopisov, kvalitu ich textu, ktorú obsahujú, či geografické putovanie v čase ich aktívneho používania. Uvediem príklad. Ak by sme mali viacero rukopisov z 2./3. stor., ktoré by obsahovali pojem εχομεν v oznamovacom spôsobe, a zároveň rukopisy z 9./10. stor. a nie staršie, ktoré by obsahovali εχωμεν v konjunktívnom tvare, boli by sme oprávnení usúdiť, že svedectvo starších rukopisov, ktoré sú bližšie k originálu, majú hodnovernejšiu výpoveď a niekde počas histórie prepisovania došlo ku chybe. Problém v tomto konkrétnom prípade je, že obe variácie majú zastúpenie veľmi kvalitných a relatívne skorých rukopisov.
Tvar εχωμεν (majme) obsahujú tieto rukopisy:
א* A B* C D K L 33. 81. 630. 1175. 1739* pm lat bo; McionT
Tvar εχομεν (máme) zas tieto:
א1 B2 F G P Ψ 0220vid. 104. 365. 1241. 1505. 1506. 1739C. 1881. 2464. l846 pm vgmss
Všimnite si, že Sinajský kódex (א) je pri oboch variáciách. To znamená, že ten istý kódex v Rim 5,1 v istom zmysle obsahuje obe verzie slovesa „mať“. Totiž pred tým, než kódex opustil pisársku dielňu, bol prekontrolovaný niekoľkými inými pisármi, ktorí mohli doplniť textové poznámky o im známych variáciách. (Variácie teda nie sú výmyslom moderných textových kritikov, ale boli známe už v počiatkoch prvých prepisov Novej zmluvy.) Podobne, niekedy približne v 6./7. stor., bol tento konkrétny kódex znova „revidovaný“ inými pisármi, ktorí doplnili ďalšie značky a zmeny. V tomto prípade „*“ označuje pôvodnú, teda najstaršiu verziu rukopisu a číslo v hornom indexe naznačuje opravu korektorom. Úplne prví pisateľ kódexu zapísal slovo εχωμεν. Preto sa na podporu tohto slova uvádza rukopis א s hviezdičkou. Iný korektor, ktorý rukopis neskôr prechádzal, však doplnil grécke písmeno ο nad ω čím chcel naznačiť, že mu bola známa aj iná verzia tohto slova z iného rukopisu. Z tohto dôvodu sa na podporu slova εχομεν uvádza rukopis א s číslom v hornom indexe, ktoré naznačuje, že ide o prvého editora tohto rukopisu.
Podobná situácia je aj s Vatikánskym kódexom (B). Pre podporu slova εχωμεν sa uvádza B s hviezdičkou, avšak na podporu slova εχομεν sa uvádza B s číslom 2 v hornom indexe, keďže išlo o druhého editora v poradí tohto kódexu.
Pozrite si oba kódexy so zvýrazneným slovom εχωμεν s dodatočne dopísaným ο nad ω (upozorňujem, že oba kódex vznikli a počas histórie boli upravované nezávislé od seba, čo znamená, že išlo o bežnú prax):
Za zmienku pre podporenie čítania εχωμεν stojí ešte veľmi cenný Alexanrijský kódex (A) z 5. stor., Efrajimský kódex (C) z 5. stor. či Bezov kódex (D) zo 6. stor. Cieľom tohto článku nie je rozbor všetkých rukopisov, ktoré obsahujú predmetný text.
Spomeniem však ešte jeden. Najstarší rukopis obsahujúci list Rimanom je majuskul 0220 z 3. stor. Ide o útržkovitý rukopis, ktorý obsahuje len zopár veršov. Avšak nachádza sa tam aj Rim 5,1. Tento rukopis podporuje verziu εχομεν (máme). Pozrite si však nasledujúci obrázok
Skratka „vid“, ktorá sa v hornom indexe pri označení tohto rukopisu v spojení s Rim 5,1 nachádza hovorí o tom, že práve tá časť variácie, o ktorú ide, je poškodená takým spôsobom, že jej finálna podoba je nejasná. Vidieť to môžete na obrázku, kde je zrejmé, že písmeno χ a o/ω je nečitateľné. Štúdia z roku 1952 však hovorí o tom, že aj keď je časť, kde sa jedno z písmen ο/ω nachádza poškodená, je zrejmé, že obsahovala písmeno ο. A práve z tohto dôvodu sa rukopis 0220 pri Rim 5,1 uvádza na podporu slova εχομεν.
Napriek vyššie zmienenému, textoví kritici prichádzajú k záveru, že rukopisy na oboch stranách stoja oproti sebe v porovnateľnej sile. V tomto prípade nie je možné len na základe externých kritérií (teda rukopisov) povedať, ktorá variácia je bližšia originálu, a ktorá vznikla v procese prepisovania.
Ak nepomôžu externé kritéria a nie sme schopní variáciu posúdiť na základe samotných rukopisov, pristupuje sa k interným kritériám.
Pohľad na text
Interné kritéria sa zaoberajú samotným textom. Na text môžeme hľadieť dvojako. Ten prvý pohľad sme spomenuli v úvode a týka sa prepisovateľa. Pýtame sa, akého druhu chyby, alebo zmeny sa prepisovateľ dopustil. Odpoveďou je už zmienený itacizmus. V tomto prípade nám to však samo o sebe nestačí k tomu, aby sme rozhodli, ktorá forma slova bola pôvodná a ktorú formu by sme mali považovať za chybu, ku ktorej došlo v histórii prepisovania, keďže ide len o zmenu jednej samohlásky.
Druhý pohľad sa týka autora textu. Aká variácia má vyššiu pravdepodobnosť, že vyšla z autorovho pera? Biblista Fee v tomto prípade upozorňuje, že ide o najsubjektívnejší prvok v metodológii textovej kritike. Variácia je totiž hodnotená na základe rozboru autorovho pisateľského štýlu, jeho slovnej zásoby či teologického pozadia.
Žiaľ tu, kde rukopisy stoja na oboch stranách v porovnateľnej sile a kde nepomáha ani identifikácia chyby, sme odkázaní práve na subjektívny pohľad rozboru kontextu v ktorom sa Rim 5,1 nachádza. Musíme sa pýtať, či forma „majme pokoj s Bohom“ je pravdepodobnejšia, alebo menej pravdepodobná vzhľadom na to, čo píše apoštol Pavol v kontexte celého verša.
Tak teda máme ten pokoj?
Keďže sa nepovažujem za textového kritika a cieľom tohto článku je v prvom rade priblížiť prácu textových kritikov, uvediem záver, ktorý Bruce Metzger vo svojom textovom komentári k Novej zmluve o Rim 5,1 píše:
Interné kritérium má v tomto prípade prednosť. Zdá sa, že v tomto odseku Pavol nerobí výzvu, ale len uvádza fakty („pokoj“ je vlastníctvom tých, ktorí boli ospravedlnení), takže len oznamovací spôsob je zhodný s argumentom apoštola.
Metzger M. Bruce: Textual Commentary On The Greek New Testament, 2. ed., s. 452
Metzgerov citát je zhrnutím argumentov, na základe ktorých sa v texte gréckej Novej zmluve a teda aj v textoch slovenských prekladov uvádza pojem εχομεν/máme v oznamovacom spôsobe.
Na záver
K tejto praktickej časti by som rád uviedol krátku teologickú poznámku:
Teológia pokoja s Bohom vo vzťahu k nášmu ospravedlneniu a večnému spaseniu nie je ohrozená jednou variáciou, ktorá sa, žiaľ, v rukopisoch vyskytuje. Som presvedčený, že voľba textových kritikov pre oznamovací spôsob „máme“ je vzhľadom na kontext bez najmenších pochybností oprávnená a správna. Avšak ak by niekto vzhľadom na vyššie opísaný proces výberu variácie presvedčený nebol, zdôrazním to znova, teológia pokoja vo vzťahu s Bohom tým v žiadnom prípade nie je podkopaná, keďže „on je náš pokoj“ (Ef 2,14), Ježiš, ktorý „nastolil pokoj preliatím jeho krvi na kríži“ (Kol 1,20). A mohol by som pokračovať.
Chcem tým povedať to, že naša viera sa nemusí opierať len o jeden verš, pretože Boh nám zanechal zjavené pravdy s oveľa väčšou oporou, ako len oporou jedného biblického miesta.
A tu prichádza na rad dôležitejšia otázka: máš pokoj s Bohom?