Cieľom tohto článku je nahliadnuť do 60-tych rokov prvého storočia na proces tvorby a publikovania listov, ktoré sú súčasťou Novej zmluvy a tak porozumieť historickému pozadiu, ktoré by malo predchádzať ďalšiemu štúdiu Novej zmluvy napríklad aj z pohľadu textovej kritiky. Modelovým príkladom bude list apoštola Pavla, ktorý napísal v Korinte približne v roku 56 n. l a adresoval kresťanom v Ríme.
Nasledujúca štruktúra a obsah nie je výsledkom môjho štúdia, ale vo veľkej miere ide o prepis jednej podkapitoly z knihy The Story of the New Testament Text z roku 2010 od Roberta Hulla.
Napísanie listu
List Rimanom obsahuje takmer 25 normostrán gréckeho, pôvodne rukou písaného textu. Spolu vyše 7 000 slov. Je teda veľmi pravdepodobné, že kým list došiel k svojej finálnej podobe, museli tomu predchádzať týždne ak nie mesiace predprípravy zapisovania si vlastných myšlienok či starozmluvných textov a citácií, ktoré sa mali stať súčasťou listu.
Malá odbočka. Vždy musíme správne vyvážiť obe skutočnosti, že síce ide o písomnosť, ktorej obsah bol vnuknutý Duchom Svätým, avšak zároveň jeho vznik podliehal obmedzeniam človeka v 1. stor. n. l. Nemyslím si, že je správne čo i len podvedome živiť myšlienku, že texty, ktoré dnes považujeme za sväté ako keby „spadli z neba“ bez akejkoľvek prípravy či snahy človeka, rovnako ako nedeľná kázeň akokoľvek „pomazaná“ si nutne vyžaduje hodiny či už modlitebnej prípravy, alebo tej súvisiacej s obsahom. Ale späť k predpríprave apoštola Pavla.
Na zapisovanie takýchto myšlienok, ktoré jedného dňa mali byť súčasťou publikovaných textov, často slúžili tenké voskované drevené dosky, ktoré boli spojené špagátmi, alebo koženými remienkami cez otvory na ich okrajoch. V čase napísania listu Rimanom už boli dostupné taktiež malé kožené zápisníky ako inovácia oproti dreveným verziám. O tomto koženom písacom materiály si čítame napr. v 2. liste Timotejovi v ktorom apoštol Pavol prosí Timoteja o doručenie kníh a pergamenov (gr. μεμβράνα 2Tim 4,13). Druhou nevyhnutnou výbavou pisateľa bolo „pero“ vyhotovené zo zahrotenej trstiny, ktorá bola prerezaná s cieľom udržať atrament. Súčasťou výbavy mohla byť aj malá špongia na očistenie atramentu, resp. zmazanie starých poznámok.
Napriek tejto príprave a výbave apoštola Pavla, zapisovateľom listu Rimanom nebol on, ale Tercius. Minimálne ďalších päť listov apoštola Pavla bolo diktovaných — 1Kor, Gal, Kol, 2Tes a Flm. Aj keď nie vo všetkých listoch sa zapisovateľ predstavuje, napríklad ako je tomu v Rim 16,22, v ostatných je zmienený Pavlov záverečný autograf čím naznačuje, že obsah listu písal iný zapisovateľ.
V prípade listu Rimanom bol zapisovateľom Tercius, ktorý odovzdáva pozdravy „v Pánovi“ čím naznačuje, že je veriaci. Nemuselo to tak byť vždy, aby zapisovateľ bol zároveň aj kresťanom. Apoštol si mohol zapisovateľa najať. Je potrebné si uvedomiť, že v tej dobe len asi 10 % ľudí vedelo čítať a písať. Samotná zručnosť písania obsahovalo niekoľko úrovni. Od zapísania svojho mena, cez neformálne písanie a čítanie až po schopnosti profesionálnych pisárov. Išlo naozaj o veľmi malú skupinu ľudí, ktorí dokázali napísať tak dlhý list, ako bol list Rimanom.
Proces písania listu sa mohol odohrávať v podstate kdekoľvek. Zapisovateľovi postačovalo posadiť sa na vyvýšený miesto s prekríženými nohami (niekedy dokonca aj v sede), natiahnuť si svoj plášť o kolená, pridržať si list jednou rukou a druhou písať. Je zaujímavé, že zapisovatelia začali používať stoly až niekedy v 5. stor.
Napísať list takejto dĺžky si vyžadovalo nie jedno posedenie. Prvý koncept listu Rimanom sa mohol tvoriť dva až tri dni. Denne mohlo ísť o maximálne päť hodín samotného písania, k tomu príprava materiálov, konzultácia s autorom či prestávky. Následne si autor prešiel prvý koncept, kde pridal svoje poznámky na dodatočné revízie. Potom bola vytvorená kvalitnejšia kópia na lepší materiál s už zapracovanými pripomienkami. Takto bol list pripravený k odoslaniu. Zapisovateľ ešte mohol prepísať finálnu verziu pre samotného autora.
Dohromady tento proces mohol trvať približne dva týždne ak nepočítame množstvo hodín, ktoré apoštol strávil prípravou myšlienok.
Odoslanie listu adresátom
Autori súkromnej korešpondencie si museli zabezpečiť vlastného doručovateľa. Doručovateľom listu Rimanom bola pravdepodobne sestra Féba (Rim 16,1). Jej úlohou nebolo len samotné doručenie listu, ale taktiež podanie správy o odosielateľovi. Podobne, ako to napríklad urobil Tychikus, ktorý mal nielen doručiť list, ale rovnako aj podať najnovšie informácie ohľadom Pavlovej situácie (Kol 4,7-8). Ďalšou úlohou doručovateľa mohlo byť samotné prečítanie listu po domácnostiach. V prípade Féby mohlo ísť o domácnosti, ktoré v 16. kapitole listu Rimanom apoštol spomína (Rim 16,10.11.14.15). Verejné prečítanie takéhoto listu mohlo predchádzať aj poučenie od odosielateľa listu, akým spôsobom a dôrazom treba jednotlivé časti listu adresátom prečítať.
„Publikovanie“ listu a jeho distribúcia
Akokoľvek zvláštne to pre moderného človeka môže znieť, to, čo dnes nazývame procesom publikovania titulu (a nie je to teda jednoduchý proces), v tom čase znamenalo verejné prečítanie a odovzdanie písomnosti na ďalšie kopírovanie a používanie verejnosťou. Nie je isté, či sa spočiatku používal len pôvodný, doručený list, alebo išlo o viacero kópii, alebo akým spôsobom sa list distribuoval ďalej. Napríklad list Galaťanom pravdepodobne cirkuloval istý čas len ako jeden originál, keďže na jeho konci apoštol upozorňuje na vlastnoručný podpis, čo by pri následne vytvorených kópiách stratilo svoju váhu. Iba žeby takto vlastnoručne podpísal niekoľko kópii a následne odoslal. Akokoľvek, verejným prečítaním a sprístupnením bol list Rimanom prvý krát publikovaný.