Na úvod niekoľko ujasnení:
1) Nová zmluva ako taká je zbierkou dvadsiatich siedmych písomnosti od rôznych autorov, ktoré vznikali v priebehu niekoľko desiatok rokov v 1. storočí n. l. Otázka o pôvode Novej zmluvy je teda otázkou o pôvode jednotlivých písomnosti, ktoré boli neskôr prijaté za Novú zmluvu. Proces prijatia, tzv. kánonizácia, patrí do osobitného článku.
2) Spisy, ktoré sú súčasťou novo-zmluvného kánona boli autormi písané v gréckom jazyku Koiné. Akýkoľvek preklad Novej zmluvy má svoj pôvod v týchto gréckych origináloch. Či ide o staroveké preklady (napr. latinský preklad známy ako Vulgáta), alebo moderné.
Začnime tým, že neexistuje žiadny originál (prvopis) ani jednej novo-zmluvnej knihy alebo listu, ktorý by sa nám zachoval. Pod originálom rozumieme taký exemplár, ktorý vyšiel z rúk autora, alebo z rúk zapisovateľa autorových slov. Keďže kníhtlač v 1. storočí ešte neexistovala, išlo o ručne písané dokumenty. A keďže neexistoval ani kopírovací stroj, originál bol len jeden. Každý originál bol následne znova ručne prepisovaný, či už s cieľom rýchlejšieho šírenia obsahu, alebo s cieľom zachovania textu v prípade zničenia alebo straty originálu, čo sa aj stalo. Každý prepis, samozrejme, v sebe nesie ľudský faktor chybovosti.
Prepisy, ktoré sa nám zachovali však nie sú prepismi originálov, ale prepisy prepisov prepisov… Tie najstaršie prepisy, ktoré sa nám zachovali datujeme do 2. stor. n. l., kedy pôvodní autori boli už niekoľko desiatok ak nie stovku rokov po smrti.
V zahraničnej literatúre je na označenie týchto prepisov zaužívaný pojem manuscript. Toto slovo máme aj v slovenčine – manuskript. Slovníková definícia hovorí, že manuskript je rukou písaná pamiatka, najmä z obdobia pred vynájdením kníhtlače. V tomto a v iných článkoch budem používať prevažne slovenský ekvivalent – rukopis. Oba pojmy, rukopis aj manuskript, odkazujú na jedno a to isté. Avšak domnievam sa, že rukopis slovenskému čitateľovi napovie viac (ruka/písanie) ako z latinčiny odvodený pojem manuskript (man [lat. ruka]/scribere [lat. písanie]).
Rukopisy
Zdrojom novo-zmluvných textov sú teda rukopisy. Keďže však nemáme originály, a zachované prepisy prepisov v sebe nesú hore zmienený ľudský faktor chybovosti (niekedy však aj zámernosti), je zrejmé, že výsledkom ich porovnania budú aj odlišnosti. Realita, ktorej každý logicky uvažujúci človek musí čeliť (bez ohľadu na silu viery, ktorú má) je, že tieto odlišnosti (odchýlky) sa v rukopisoch nachádzajú. Ide o tzv. variácie, ktoré delíme do dvoch základných kategórií – tie, ktoré vznikli neúmyselne (napr. chybou pri čítaní či prepisovaní) a tie, ktoré prepisovateľ zmenil zámerne (napr. s cieľom posilniť konkrétne teologické dôrazy).
Týmto posúvame naše uvažovanie o čosi ďalej. Ako získame text(y) Novej zmluvy, ktoré budú totožné s originálmi, ktoré sa nám však nezachovali? Kto rozhodne o tom, ktorá variácia je pôvodná, a ktorá vznikla či už úmyselne, alebo neúmyselne v procese prepisovania? Kto nám zaručí, že novo-zmluvné texty, ktoré dnes čítame sú stopercentne totožné s tými textami, ktoré vyšli z autorovho pera alebo úst?
Odpoveď na túto otázku si vyžaduje celú vedu. A tá aj existuje. Nazýva sa Textová kritika. Cieľom textovej kritiky je pomocou jej metód (napr. porovnanie všetkých možných textových variácii) dôjsť k pôvodnému zneniu textu. To, či je táto úloha vôbec splniteľná je rovnako predmetom výskumu. Ak si pred seba postavíme skutočnosť, že originály sa nám nezachovali, odpoveď možno nájdeme aj sami.
Týmto krátkym úvodným článkom nechcem nikoho znechutiť. Znechutenie nastáva vtedy, ak niekoho predstava, ako by veci mali vyzerať, nie je naplnená. Niekedy však táto predstava, ak je mylná, musí byť pomenovaná, aby človek mohol vstúpiť do krajšieho, aj keď komplikovanejšieho sveta – takého, ktorý si vyžaduje hlbšie premýšľanie a odvážnejšiu vieru, ktorá nie je popretím reality, ale pevnou kotvou v každej búrke. Ak niekoho predstavou je, že Nová zmluva „spadla z neba“ ako dokonalý dokument neovplyvnený človekom, nemôžem to pomenovať inak, ako mylná predstava. C. S. Lewis povedal, že rovnako ako zázračne rozmnožený chlieb v momente vstupu do nášho hriešneho sveta začne podliehať procesu rozkladu, podobne zápisy Bohom inšpirovaného slova zapísané na rukopisoch začali vstupom do tohto sveta podliehať obvyklými procesmi súvisiacimi s textovým znehodnocovaním [z angl. ordinary processes of textual corruption]. Na termín „znehodnocovanie“ však musíme hľadieť so všetkou opatrnosťou. Boh nám daroval niečo dokonalé zo svojho sveta, čo vstúpilo do nášho nedokonalého sveta, avšak čo stále napriek vplyvu nášho sveta zostáva Božím dokonalým slovom, ktoré predsa len nie je z tohto sveta. Kiežby sa nám tento paradox podarilo pochopiť.
Ak ste si pri čítaní tento odkaz na článok ešte nevymazali z histórie svojho prehliadača, dovolím si tvrdiť, že problematika nájdenia pôvodného textu Novej zmluvy otvára niekoľko zaujímavých otázok:
- aké druhy rukopisov sa nám zachovali?
- akým spôsobom sú jednotlivé rukopisy a ich variácie zohľadnené, resp. nezohľadnené v prekladoch, ktoré dnes existujú?
- nakoľko sú textové variácie závažné z pohľadu viery?
- prečo mi v Biblii chýbajú niektoré verše? Ide o chybu, neúctu k Božiemu slovu, alebo ako tomu mám rozumieť?
Verím, že sa mi k jednotlivým bodom ešte podarí niečo napísať. Zdá sa, že textovej kritike ako takej sa v Slovenskom kontexte nedáva veľký priestor. Zostáva mi dúfať, že to nie je kvôli našim mylným predstavám.