Keď apoštol Pavol píše o duchovnej smrti, ktorou trpí každý človek bez Krista, nemyslí tým akýsi pasívny stav, alebo nejakú nehybnosť na úrovni ducha. Naopak, je to veľmi aktívny stav. Taký človek sa dokonca môže aj modliť. Smrť však spočíva v tom, že človek je mŕtvy „v priestupkoch a hriechoch“. Jeho hriechy sa podľa apoštola jednak „zhromažďujú“ až do posledného dňa súdu (Rim 2,5), kedy takýto človek neobstojí, a jednak hriech ako taký vplýva na denno-denný život človeka (Rim 7,19-20). Čiže celá aktivita človeka je v otroctve hriechu.
Pavol v 2. kapitole listu Efezanom píše kresťanom:
(v. 1) „Aj vy ste boli mŕtvi vo svojich priestupkoch a hriechoch…“
a pokračuje
(v. 2) „v ktorých ste kedysi žili…“
Čiže duchovná smrť, o ktorej Pavol píše, je životom! A pokračuje:
(v. 3) „Medzi nimi sme aj my všetci kedysi konali… keď sme žili podľa záľub tela a mysle… „
Apoštol opisuje duchovnú smrť, avšak používa veľmi činné slovesá, ktoré vyjadrujú aktívnu vzburu voči Bohu. V tejto smrti sme „konali“ a „žili“.
A teda, keď hovorí o duchovnom živote, nie je to tak, že by sa človek prebudil z akéhosi duchovného spánku. Veď vidíme, že aj človek bez Krista môže byť duchovne veľmi aktívny – avšak stále pod mocou a pôsobením hriechu, a preto je táto jeho aktivita a „život“ samotnou smrťou. Ale keď je človek duchovne oživený, bremeno a otroctvo hriechu je uvoľnené a celá jeho aktivita je odteraz pod mocou spravodlivosti (Rim 6,13) – samozrejme spravodlivosti Kristovej, nie našej.
Duchovné vzkriesenie z duchovnej smrti nie je zmena od pasivity k aktivite, ale od aktivity v hriechu k aktivite v spravodlivosti.
Z tohto vyplýva jedna kľúčová aplikácia pre kázanie evanjelia:
Ak zvestujeme spasenie v Kristovi, nestačí len hovoriť o tom, že človek potrebuje nadviazať s Bohom komunikáciu, pretože doteraz „spal“. Ale rovnako aj to, že človek potrebuje úplne vykúpenie z pod moci otroctva hriechu, v ktorom doteraz žil duchovnú smrť.