Oni znova skríkli: „Nie toho, ale Barabbáša!“ Barabbáš bol však zbojník.
Jn 18,40
Pri pozornom čítaní celého odseku 18-tej kapitoly Jánovho evanjelia zaznie istá zvláštnosť.
Židia vo v. 40 „znova skríknu“, pretože si namiesto Ježiša žiadajú prepustiť Barabbáša, akéhosi zbojníka.
V celom predchádzajúcom kontexte nie je zmienka o tom, že by bol zástup židov kričal. Zdá sa, že beží formálny rozhovor: Pilát sa opýta/židia mu odpovedajú/Pilát taktiež odpovedá/židia mu na to hovoria/Pilát taktiež hovorí. A tak slovné spojenie „znova skríknu“ sa javí ako z iného príbehu.
K tomu, posledná zmienka o „kriku“ židovského zástupu je z 12-tej kapitoly, kedy Ježiš vchádza do Jeruzalema a počuje: „Hosanna, Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“ (Jn 12,13).
Lukášova zmienka o kriku
No ale iný príbeh tu naozaj existuje. V synoptických evanjeliách. Napríklad v Lukášovom. Pilát chcel Ježiša prepustiť:
Prvý pokus: „Tu naraz všetci skríkli: „Preč s ním! Prepusť nám Barabbáša! Toho väznili za akúsi vzburu v meste a za vraždu.“ (Lk 23,18-19)
Druhý pokus: „Ale oni kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ (Lk 23,21)
Tretí pokus: „Ale oni na neho dorážali veľkým krikom a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik prevládol.“ (Lk 23,23)
Po čom sa Pilát „rozhodol vyhovieť ich žiadosti.“ (Lk 23,24)
Ale to má predsa aj Ján
Späť k Jánovi. Aby sme boli fér, v jeho evanjeliu sa táto gradácia taktiež vyskytuje. Ale až v 19-tej kapitole, po tom, čo zástup „znova skríkol“. Po tomto ich kriku dal Pilát Ježiša zbičovať, a keďže sa mu to zdalo ako dostatočný trest, chcel ho prepustiť. No „len čo ho veľkňazi a ich sluhovia zazreli, kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj!“ Pilát spoznával jeho nevinu a usiloval sa ho prepustiť. Lenže „oni začali [a tu by sa žiadalo uviesť „znova“] kričať: „Preč s ním, preč s ním! Ukrižuj ho!““ Pilát po treťom raze Ježiša vydáva, aby bol ukrižovaný. Teda podobne ako u Lukáša.
No nič to nemení na skutočnosti, že prvý výskyt kričiaceho židovského zástupu je akosi zvláštny.
Svedectvá rukopisov
A zvláštny pripadal aj v prvom, druhom, či treťom storočí v čase písomného odovzdávania tohto textu. Dôkazom toho je skutočnosť, že niektoré rukopisy Jánovho evanjelia nám zanechali verziu textu bez príslovky „znova“, čím sa 39. a 40. verš 18-tej kapitoly javí uhladenejší:
„Chcete teda, aby som vám prepustil kráľa Židov?“ Oni skríkli: „Nie toho, ale Barabbáša!“
Namiesto:
„Chcete teda, aby som vám prepustil kráľa Židov?“ Oni znova skríkli: „Nie toho, ale Barabbáša!“
Nás však teraz zaujíma, aká verzia textu vyšla z Jánovho pera. Keďže nie je na to priestor, dôverujeme biblistom, ktorí za pôvodnú verziu označujú tú, ktorá obsahuje príslovku „znova“. Inými slovami, Ján nám na tomto mieste zanechal text, ktorý v sebe nesie istú dávku nejasnosti, o čo vlastne ide. Prečo Ján píše o „znova kričiacom“ zástupe, ak pred tým kričiaci zástup nespomína?
Dvojaké vysvetlenie
Ján si je vedomý „kričiaceho zástupu“, avšak slovíčko „znova“ vkladá hneď na začiatok tohto gradačného procesu v kontexte Ježišovho odsúdenia.
Jedným z vysvetlení by mohlo byť, že Ján pozná aj Lukášovú verziu, a vôbec, je si vedomý naratívu o kričiacom zástupe či už z iných evanjelií, alebo z ústnej tradície, a slovko „znova“ vkladá na jeho začiatok svojou nedbanlivosťou. Jednoducho, neuvedomil si to. Toto vysvetlenie je pre mňa prijateľné v prípade, ak mám na pamäti, že Ján je tiež len vedený Duchom Svätým, aby nám zanechal presne také slovo, aké má pod kontrolou Boh, nie pisateľ. Ale k čomu by to bolo?
No a tu sa ponúka iné vysvetlenie. Možno ide o Jánov zámer. Chce, aby sa čitateľ zastavil a uvedomil si túto zvláštnosť znova kričiaceho zástupu, ktorý pred tým vôbec nekričí.
Alebo… kričí?
Presne tak! Tento zástup kričí, avšak na inom mieste, ktoré sme už spomenuli vyššie. V čase Ježišovho slávneho vstupu do Jeruzalema. A zaužívané označenie Ježišovho vstupu za „slávne“ je práve vďaka kričiacemu zástupu: „Hosanna, Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“ (Jn 12,13).
Lenže keď zástup „znova kričí“, ide o radikálny prevrat vo vzťahu k Ježišovi.
Možno Ján naozaj chce, aby sme si uvedomili krehkosť hlasného vyznania, kedy sa z „Hosanna“ za veľmi krátky čas môže stať krikom odsúdenia na smrť. A to človeka, o ktorom aj samotný rímsky prokurátor vyznáva, že je nevinný.
Božie slovo preto musíme čítať pomaly a musíme byť ochotní zastaviť sa tam, kde to od nás autor a Autor vyžaduje.
Ak sa javí niečo ako zvláštne, možno to má svoj význam, ako aj v tomto prípade.