Šalamúnove žalmy sú zbierkou 18-tich žalmov, ktoré vznikli okolo roku 50 p.n.l. Teda pred narodením Ježiša a vôbec pred vznikom Novej zmluvy. Boli napísané v kontexte mnohých morálnych či politických úpadkov Izraelského národa, a hlavne po udalosti roku 63 p.n.l., keď bol Jeruzalem dobitý a podmanený Rímom na dlhé desaťročia. Ich pôvodná, pravdepodobne hebrejská verzia sa nezachovala. Ostalo nám len zopár rukopisov v gréckom a sýrskom preklade.
Zaujímavé však je, že táto mimo-biblická a nekánonická kniha bola súčasťou Biblie z 5. stor., tzv. kódexu Alexandrinus, ktorý sa o Šalamúnových žalmoch zmieňuje vo svojom obsahu (viď obrázok). Aj keď samotný text v tejto konkrétnej Biblii sa nezachoval, jeho prítomnosť je jedným z dôkazov, že táto kniha bola prvými kresťanmi čítaná.
Dôvod, prečo to tak bolo, vyjadruje aj sedemnásty žalm. V ňom okrem iného nachádzame verše, ktorých obsah je čitateľovi Novej zmluvy v súvislosti s Ježišom dobre známy:
Šalamúnov Žalm 17, úryvky:
v. 21 Pozri, Pane, a vzbuď im ich kráľa, Syna Dávidovho, na čas, ktorý si ty vyhliadol, Bože, aby vládol nad Izraelom, tvojim služobníkom.
v. 22 … aby očistil Jeruzalem od pohanov.
v. 32 On je spravodlivý kráľ, poučený od Boha nad nimi, a v jeho dňoch nebude neprávosť v ich strede, pretože všetci sú svätí a ich kráľom je Pomazaný [Christos/Kristus] Pán.
v. 36 On sám je čistý od hriechu, aby vládol nad veľkým ľudom, usvedčil vládcov a potrestal hriešnikov silou slova.
v. 37 A v jeho dňoch neoslabne, keďže sa bude spoliehať na svojho Boha, pretože Boh ho posilní silou svojho Ducha a múdrosti v rozumnom úsudku spolu so silou a spravodlivosťou.
v. 38. A Pánovo požehnanie bude s ním v sile, a nezoslabne.
v. 39. Jeho nádej je v Pánovi, a kto proti nemu čo zmôže?
v. 40 Silný v skutkoch a mocný v bázni pred Pánom bude pásť Pánovo stádo verne a spravodlivo a nedopustí, aby sami ochabli v ich zákone.
v. 42 Takáto je krása Izraelského kráľa …
Prínos
Som presvedčený, že poznávanie mimo-biblických židovsko-kresťanských spisov z doby blízkej tej Ježišovej môže byť pre kresťana obrovským prínosom. Samozrejme, je v tom aj nebezpečenstvo, ale to je vo všetkom, čo sa dostáva k našim očiam a ušiam. To však nie je dôvod ich zatvoriť.
No a tých spisov je neúrekom. Či už ide o staro-zmluvné apokryfy, ktoré sa my, protestanti, bojíme čítať. Luther sa však nebál pripojiť ich k svojmu prekladu Biblie a zároveň odporúčať na hlbšie štúdium. Alebo sú to pseudoepigrafy, spisy, ktoré nesú meno staro-zmluvnej postavy (podobne ako Šalamúnové žalmy), aj keď čitateľovi je zrejmé, že ich autorom je niekto iný. Tu sa zaraďujú spisy, ktoré vznikli v židovsko-kresťanskom kontexte v období od 200 p.n.l. až po 200 n.l. Alebo môžeme spomenúť zvitky od Mŕtveho mora, či dokonca diela Filóna Alexandrijského alebo Jozefa Flávia. Alebo aj listy cirkevných otcov, či gnostické spisy, ktoré nám ak už nič iné aspoň pomáhajú oceniť nimi ani zďaleka nedosiahnutú kvalitu biblických spisov.
Keď čítame Novú zmluvu a tieto veci si uvedomujeme, zostávame pravdivejší svetu, v ktorom Nová zmluva vznikala. Ona totiž nevznikla v myšlienkovom vákuu. Nevznikla ani po 400 rokoch ticha, ako sa niekedy zvykne hovoriť o období od Malachiáša (poslednej SZ knihy) až po Matúša (prvej NZ knihy). Boh možno bol vo sfére prorokov naozaj ticho, aspoň po tej literárnej stránke, avšak židovský národ žiadne ticho neprežíval. Naopak, prežíval veľmi turbulentné obdobie a výsledkom tohto obdobia sú napríklad aj Šalamúnové žalmy, ktoré volajú po nádeji na Božieho Pomazaného, ktorý dá veci do poriadku.
Čo myslíte, podarilo sa to práve Ježišovi? Predstavuje On tú krásu Izraelského kráľa?
Pre mňa áno.