Týmto príspevkom chcem poukázať na veľmi praktickú vec, ktorá sa často deje v našich spoločenstvách, a to, že neúčasť na Večeri Pánovej kvôli uvedomeniu si svojej nehodnosti podľa Novej zmluvy nie je dobrým riešením.
Novo-zmluvné zmienky
V Novej zmluve nájdeme len jediné miesto, ktoré sa venuje správnemu spôsobu pristupovania k Večeri Pánovej, a to v jedenástej kapitole prvého listu Korinťanom.
Všetky ostatné zmienky, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách nehovoria nič o tom, kedy je človek „hodný“ a kedy naopak nie je spôsobilý zúčastniť sa Večeri Pánovej. Ba naopak, zdá sa, že s chlebom, ktorý Ježiš láme a rozdáva svojim učeníkom neobchádza ani Judáša, ktorý už mal zradu zakorenenú hlboko vo svojom srdci.
Prvý list Korinťanom
Čo sa teda píše o spôsobe prístupu k Večeri Pánovej v 1Kor 11?
Vo veršoch 17-22 je to ponajprv kritika apoštola Pavla voči Korintskému zboru, pretože títo kresťania svojim egoistickým správaním negatívnym spôsobom poukazovali na sociálne rozdiely vo vnútri ich spoločenstva. A to práve pri spoločnom hodovaní, ktorého súčasťou bola aj pripomienka poslednej Ježišovej večere. Prejavovalo sa to napríklad tak, že na seba nečakali. Tí, ktorí boli bohatší a nepracovali, začali s hodovaním skôr ako tí, ktorí ešte len prichádzali z namáhavej práce z poľa. Tí chudobnejší zas nemali čo ponúknuť a tak ani im tí, ktorí mali čo ponúknuť, nič neponúkli. Preto celé ich spoločné hodovanie a pripomienka Ježišovej poslednej večere bolo podľa Pavlových slov „nie na osoh, ale na škodu“ (v. 17). Jeho kritika je teda namieste.
Vo veršoch 23-26 Pavol pripomína význam Večere Pánovej. Popri evanjeliách, ktoré sú v tomto zmysle viac faktickejšie a menej teologickejšie, Pavol pridáva 2 dôležité poznámky:
- že Pán Ježiš vzal chlieb a dával učeníkom práve vtedy, keď bol zradený
- že opakovaním tejto večere si pripomíname Pánovu smrť, kým nepríde
Za týmto nasledujú kľúčové verše, ktoré hovoria o spôsobe vykonávania tejto spomienky:
27 Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil kalich Pána, previní sa proti telu a krvi Pána. 28 Nech teda skúma človek sám seba, a tak nech je z chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, je a pije si odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a viacerí umierajú. 31 Keby sme však sami seba súdili, neboli by sme súdení. 32 Tým však, že nás súdi Pán, vychováva nás, aby sme neboli odsúdení so svetom. 33 A tak, bratia moji, keď sa zídete jesť, čakajte jeden na druhého! 34 Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. Ostatné veci usporiadam, keď prídem.
1Kor 11,27-34
Z veršov 27-34 je zrejmých niekoľko pozorovaní:
- je možné jesť nehodne a previniť sa pri účasti na Večeri Pánovej
- a to takým spôsobom, že to vedie k odsúdeniu
- toto odsúdenie sa môže prejaviť slabosťou/chorobou/smrťou
- toto odsúdenie je od Pána ako súčasť jeho výchovy
- kresťania sú povzbudzovaní predísť tomuto súdu od Pána tým, že sa budú súdiť/posudzovať sami a zmenia svoje správanie
- praktický záver: „čakajte jeden na druhého!“ a „najedzte sa doma“
Nebudeme sa venovať logickej následnosti súdu, ktorá je zrejmá. Tak ako dieťa, ktoré si neuvedomí (neposúdi), že nejaké správanie nie je vhodné a zakúsi silu otcovej ruky, podobne aj kresťan, ktorý neposudzuje svoje konanie vo svetle svätosti a láskavosti a nepristúpi k náprave, môže zakúsiť Pánovu tvrdú ruku.
Čo tým autor (ne)chcel povedať?
Problematické je pochopenie toho, čo to znamená jesť nehodne, a teda previniť sa proti telu a krvi Pána a či uvedomenie si tejto nehodnosti má viesť k tomu, že k Večeri Pánovej radšej nepristúpim.
Po prvé, Pavol nehovorí o skúmaní svojho života v rovine „ja a Boh“, ale „ja a moji bratia/sestry“. Pavol menuje spoločenské hriechy ktoré patria do kategórie spolunažívania a nie tie, ktoré sa týkajú len mňa samého. Konkrétne teda menuje dva priestupky: 1) že na seba nečakajú a 2) že sa s jedlom nedelia. To je veľmi praktická teológia, ktorej sa tu apoštol venuje. Tým, že nečakám na brata, alebo sa s ním nepodelím, znevažujem jeho hodnotu ako súčasť Božieho vykúpeného stvorenia a popieram, že aj on je súčasťou tela Kristovho – Cirkvi.
Po druhé, Pavol nikde nehovorí, že uvedomenie si takéhoto správania má viesť k tomu, že „nebudem jesť“. Ale presne naopak: „Nech teda skúma človek sám seba, a tak nech je z chleba a pije z kalicha.“ (v. 28) Toto je potrebné zdôrazniť: „a tak nech JE a PIJE“, nie „a tak nech NEJE a NEPIJE“.
Po ďalšie, Pavol nikde nepíše o tom, že niekto môže byť „nehodný“ ako opak toho, ktorý je „hodný“ pristúpiť k Večeri Pánovej. Píše len o účasti, ktorá je nehodná: „ktokoľvek by nehodne jedol chlieb“ (v. 27). Teda nie „ktokoľvek by nehodný jedol chlieb“ ale „ktokoľvek by nehodne jedol chlieb“. Totiž všetci sme nehodní a Večera Pánova je tu práve kvôli nehodným. Neexistujú „hodní“ a „nehodní“ veriaci. Dokonca ani Judáš nebol viac nehodní ako ostatní učeníci. Previniť sa „proti telu a krvi Pána“ znamená previniť sa proti môjmu blížnemu práve takým vykonávaním Večere Pánovej, ktorá môjho blížneho vylučuje z účasti na tele a krvi Pána. Práve ten, ktorý „nerozoznáva telo, je a pije si odsúdenie.“ Ten, ktorý nerozoznáva, že všetci sú pozvaní k stolu. Dokonca aj ten Judáš!
To, čo sme dokázali spraviť s výkladom tohto textu, ktorý nám ukazuje silu Kristovej smrti za hriešnika („v tú noc, keď bol zradený“!), je až neuveriteľné.
Ponajprv sme spoločenský rozmer vo veľkej miere eliminovali a sústredili sme sa len na našu individualistickú stránku – „previnil som sa voči tebe, Pane?“
Následne sme snahou „skúmať samého seba“ vytvorili dve kategórie kresťanov. Tí, ktorí sú „hodní“ a tí, ktorí sú „nehodní“.
No a nakoniec sme toto skúmanie a uvedomenie si hriechu postavili ako zábranu k účasti na Večeri Pánovej. A to jednak vo vzťahu ku mne samému – „nie som hodný vziať chlieb a víno, musím sa polepšiť.“ No žiaľ aj vo vzťahu k druhému – „ak si zistil, že si nehodný, radšej si sadni.“
Toto považujem za dehonestáciu evanjelia, ktoré nám tu apoštol Pavol pripomína.
Správna teológia, správna prax
Ako by to teda malo vyzerať?
Aj napriek tomu, že Pavol nerobí rozdiel medzi hodnými a nehodnými, potreba skúmať samého seba je namieste. To nepopieram. A ani netvrdím, že aj keď sa tento text venuje spoločenským hriechom, nie je potrebné skúmať „osobné“ hriechy. Veď to sa týka kresťanského života ako takého. Nazdávam sa však, že celý text povzbudzuje k tomu, aby na Večeri Pánovej mali účasť úplne všetci veriaci, ktorí sa spolu v danom spoločenstve v danom momente stretávajú. Som presvedčení, že novozmluvní veriaci by sa pozerali s veľkým nepochopením na tých, ktorí si dobrovoľne sadnú a rozhodnú sa neprijať Pánov pokrm posilnenia. Pýtali by sa: „pochopil si evanjelium?“
Veď čo vyjadrujem tým, že sa ako veriaci rozhodnem nezúčastniť Večere Pánovej? Vyjadrujem, že môj hriech (ak som si ho uvedomil) je taký veľký, že Kristova obeť je naň príliš malá. Potom potrebujem znova počuť evanjelium – „v tú noc, keď bol zradený“ – pretože som mu asi naozaj neporozumel. Večera Pánova tu nie je pre „hodných“, práve naopak, pre „nehodných“. Takže čím viac si uvedomím svoj hriech, tým viac som spôsobilejší mať účasť na Večeri Pánovej. Veď Ježiš ponúka chlieb a víno aj apoštolom, ktorí pochybovali o svojej viere: „Som to azda ja, Pane?“ (Mt 26,22) Večera Pánova je tu na to, aby sme si spomenuli nielen na Kristovu smrť a blízkosť jeho príchodu, ale rovnako aj na dôvod, prečo bolo jeho telo zlámané a krv preliata. Z týchto dôvodov nerozumiem kresťanom, ktorí si počas rozdávania chleba a vína sadnú späť na svoje miesto a nezúčastňujú sa.
Ako som krátko zmienil, zodpovední sú aj kazatelia a autority, ktorí povzbudzujú týchto „nehodných“ kresťanov, aby si sadli. Nemali by sme ich povzbudiť, aby práve kvôli tejto svojej slabosti prijali posilnenie skrze Večeru Pánovu? A nie, Pán ťa za to nepotrestá slabosťou, chorobu ani smrťou. Veď pri ňom hľadáš odpustenie, tak ako by mohol?
Možno mi povieš: „Ale človek môže mať vo svojom živote hriech, ktorý nie je vyriešený a nevie ho vyriešiť ani na mieste. Čo s takýmto prípadom?“
Tu sú dve roviny. Jedna vo vzťahu „ja a Boh“. Tu poviem, že neexistuje absolútne žiadny hriech, ktorý by som v daný moment nevedel vyriešiť na tejto úrovni. Pokánie a odpustenie je možné v každú sekundu a nepotrebujem na to žiadneho iného sprostredkovateľa. Takže pred prijatím chleba a vína mám dostatok času na prijatie odpustenia. Druhá rovina je vo vzťahu „ja a môj blížny“. Tu človek môže vidieť zábranu, keďže problém so svojim blížnym možno nevie vyriešiť hneď na mieste. Ani to však nepovažujem za dôvod k neúčasti. Dôležité je totiž moje rozhodnutie v srdci, že hneď ako prijmem chlieb a víno a duchovne sa posilním, nakoľko je to možné, budem iniciovať nápravu v tejto rovine. Ak sa mi však do toho nechce, sám si zabraňujem prístup k Večeri Pánovej. Nie je to ani kazateľ, ani Boh, ale ja sám. Ale aj táto duchovná lenivosť je dôvod, pre ktorý by som mal hľadať posilnenie pri Pánovom stole. Veď kde inde ho nájdem?
Záver
Text z 1Kor 11 nás učí, že si musíme dávať pozor, aby sme pripomienku poslednej Ježišovej večere vykonávali spôsobom, ktorý odráža podstatu evanjelia – a to, že k stolu sú pozvaní všetci, ktorých Ježiš je Pánom.
Žiadny hriech v mojom živote ma nerobí „nehodným“ pristúpiť k Večeri Pánovej a ani nikto si nemôže myslieť, že pristupuje k Večeri Pánovej práve kvôli tomu, že je „hodný“.
Potreba skúmať samého seba tým nie je eliminovaná. Rovnako však ani uvedomením si hriechu nie je vytvorená zábrana prístupu k Večeri Pánovej. Práve naopak. Uvedomením si hriechu je moja potreba účasti na Večeri Pánovej znásobená. A možno aj práve v tú noc, keď som Pána zradil, ma On pozýva k stolu. To je hmatateľné evanjelium, ktorého moc si nemôžeme dovoliť zastrieť. Možno práve preto je medzi nami „veľa slabých a chorých a viacerí umierajú“. Pretože sme sa našimi prevrátenými definíciami previnili voči telu a krvi Pána a ukrátili sme sa o posilnenie, ktoré môžeme nájsť v chlebe a víne.
Dodatok – iné novozmluvné zmienky
30 Keď s nimi zasadol k stolu, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
Lk 24,30-31
Ježiš ponúka chlieb aj učeníkom, ktorí ho nespoznali. Naopak, spoznali ho práve „pri lámaní chleba“ (v. 35). Účasť pri spoločnom stole s Pánom teda otvára oči a nie je obmedzená len na tých, ktorí už všetko vedia.
35 Keď to povedal, vzal chlieb a pred všetkými sa poďakoval Bohu, rozlámal ho a začal jesť. 36 Všetkým sa vrátila dobrá myseľ a aj oni sa pustili do jedla.
Sk 27,35-36
Apoštol Pavol ponúka chlieb, za ktorý dobrorečil a lámal všetkým 276-tim námorníkom a väzňom. Áno, nejde o priamu zmienku Večere Pánovej a ani to netvrdím, avšak je nemysliteľné, že Pavol pri tomto „úkone“ nemyslel práve na to. Spoločné stolovanie s ďakovaním Bohu a lámaním chleba sa tak pre Pavla stáva evanjelizačným nástrojom.