Názov článku je inšpirovaný knihou „How on Earth Did Jesus Become a God?„, ktorú napísal Larry Hurtado a obsahom článku je zhrnutie jednej z jeho kapitol.
V nej hľadá odpoveď na otázku, kedy sa Ježiš „stal božským“. Nepýta sa či a kedy sa Ježiš stal Bohom „v skutočnosti“, ale skôr kedy ho jeho nasledovníci začali takto vnímať a uctievať. Je to teda otázka vývoja viery, nie podstaty bytosti.
Túto tému sa snaží historicky ukotviť. Kedy a kvôli čomu sa to naozaj stalo? Kedy Ježišovi nasledovníci začali k Ježišovi pristupovať ako k tomu, kto je hodný bezprecedentného uctievania, a to dokonca takého, za ktoré boli prví Ježišovi učeníci ochotní položiť svoj vlastný život.
Nedostatočné vysvetlenia
Tému rozvíja naprieč celou knihou, avšak začína kritikou niektorých myšlienkových prúdov.
Prvý myšlienkový prúd hovorí o „vývoji“. Základným predpokladom predstavy „vzniku“ Ježišovho božstva (znova, z pohľadu učeníkov, nie z pohľadu Ježišovho bytia ako takého) je myšlienka, že prvým kresťanom to predsa len chvíľu trvalo, kým pochopili, že Ježiš je hodný „božského uctievania“. A tá chvíľa nebola zopár rokov, dokonca nezačala ani u apoštola Pavla, ale až na prelome prvej a druhej generácie kresťanov, niekedy v 80-tych rokoch prvého storočia. A nezačalo to u židov, vzhľadom na ich prísnu monoteistickú zbožnosť, ale u ne-židov, pre ktorých nebol taký problém uctievať Ježiša. Zároveň sa mohli inšpirovať svojim predošlým pohanským náboženským životom.
Hurtado odmieta túto predstavu hlavne kvôli množstve materiálu z prvých desaťročí po Ježišovej smrti, ktorý máme k dispozícií – texty Novej zmluvy. Ony sú svedectvom o vzdávaní božskej úcty Ježišovi už zo strany jeho prvých nasledovníkov – židov, a to jednak skrze prax uctievania, ako aj „vierouku“ – tým, čo kázali a vyučovali.
Takže bolo to určite skôr.
Druhý myšlienkový prúd vidí prepojenie vo vtedajších postavách, ktoré už existovali v židovskom náboženstve ako bola postava Mesiáša, martýrov, personifikovaná Božia múdrosť, či jeho Slovo, a ktoré samotní židia popri jedinom Bohu Izraela „uctievali“. Kresťania vraj „kult“ uctievania týchto postáv prevzali a pri Ježišovi ešte o trochu povýšili.
Aj keď tento myšlienkový prúd pripúšťa skorší vznik božského uctievania Ježiša, najväčšou slabinou tejto predstavy je skutočnosť, že vtedajší židia nevzdávali takú božskú úctu týmto postavám aká bola vzdávaná Ježišovi zo strany prvých kresťanov. Samozrejme, že Ježiš napĺňaj aj tieto už existujúce židovské predstavy, avšak pre jeho nasledovníkov na tak odlišnej úrovni, že sa historicky nedá dokázať, že išlo o číre prevzatie úcty, ktorú by boli akceptovali aj židia, keďže opak sa stal pravdou.
Takže nejde len o prevzatie a modifikáciu už existujúceho židovského „kultu“.
Tretí myšlienkový prúd hovorí o tom, že vznik božskej úcty k Ježišovi bol výsledkom teologických záverov, ku ktorým kresťania prišli – napr. o Ježišovom nanebovzatí a zaujatí miesta po pravici Božej. Keďže Ježiš zaujal miesto popri Bohu, logicky, patrí mu aj rovnaká úcta. Vzdávanie božskej úcty Ježišovi je tak popri teologických presvedčeniach historicky druhoradé. Ponajprv vierouka/presvedčenie, potom uctievanie.
Hurtado však nevidí historickú analógiu, ktorá by mohla potvrdiť túto logickú sekvenciu – od presvedčenia k uctievaniu. Nevidí ju najmä u židov toho času. Tí napríklad videli Múdrosť ako takú, ktorá spolu-tvorila svet popri Bohu, avšak ani toto židovské presvedčenie neviedlo k vytvoreniu „kultu“ uctievania Múdrosti. Úcta, ktorú prví kresťania vzdávali Ježišovi nemala v židovskom svete analógiu. Nebolo to len od teologického presvedčenia k uctievaniu. Navyše, táto predstava ignoruje skutočnosť, že uctievanie bolo v rímsko-gréckom svete kľúčovým fenoménom. Uctievanie bolo praktickým a prvotným vyjadrením zbožnosti. Vtedajší židia vyjadrovali svoju odlišnosť od ostatných národov najmä uctievaním Boh Izraela, a zároveň úplným odmietnutím uctievania kohokoľvek iného, okrem Boha Izraela. Tí, ktorí prenasledovali židov, nekládli pred nich vieroučné dokumenty, ktoré museli podpísať, ale nútili ich k uctievaniu iných bohov napr. zapálením kadidla. A títo židia aj za cenu vlastného života akýkoľvek takýto prejav božskej úcty iným bohom odmietali.
„Worship“ ako kľúč k odpovedi
Pojem „worship“ je už dnes zdevalvovaný a príliš oklieštený. Ťažiskom uctievania je dnes hudobné prevedenie, kde často text hrá druhú rolu.
No uctievanie patrí ku kresťanstvu.
Hurtado je presvedčený, že zbožné uctievanie Ježiša sa objavilo veľmi skoro, po ukrižovaní a nemalo evolučný charakter. Taktiež, že praktické prejavy uctievania Ježiša boli v náboženskom kontexte tej doby bezprecedentné, najmä v židovskom náboženstve, z ktorého kresťanstvo vzišlo. A tak nešlo len o akýsi prerod existujúcich myšlienok a praxe. Zároveň tvrdí, že toto bezprecedentné uctievanie Ježiša vychádzalo z presvedčenia, že je to Božia vôľa.
Ale ako k tomu prví kresťania prišli?
Podľa Hurtada Ježišovi učeníci zažili po ukrižovaní Ježiša niečo, čo ich uistilo o tom, že Boh dal Ježišovi „nebeskú česť a slávu, ktorá nemá obdoby.“
Nie je však toto obdobou myšlienkového prúdu, že zbožné uctievanie Ježiša je len výsledkom teologického presvedčenia? Nemá zbožné uctievanie druhoradé miesto, hneď po tom, ako si človek usporiada myšlienky? Hurtado však zdôrazňuje „skúsenostné“ presvedčenie, ktoré nie je len teologickým konštruovaním, ale obsahuje nepostrádateľný impulz. Týmito skúsenosťami a impulzmi boli najmä početné zjavenia živého, zmŕtvychvstalého Ježiša svojim učeníkom.
Tam vidí Hurato kľúč, a najmä v explózii rôznych foriem uctievania Ježiša, ktoré vzišli z týchto skúseností prvých kresťanov. Hurtado menuje niekoľko foriem uctievania, ktoré v židovskom svete, z ktorého kresťanstvo vzišlo, nemalo analógiu:
- spievanie oslavných piesní/hymien adresované Ježišovi
- modlitba k Bohu „skrze“ Ježiša, „v Ježišovom mene“ a taktiež priama modlitba k Ježišovi
- vzývanie Ježišovho mena, napr. pri krste, uzdravení, exorcisme
- spoločné stolovanie, kde za vrchom stola „sedí“ Ježiš
- prax „vyznávania“ Ježiša ako súčasť stretnutí kresťanov
- a podobne…
Skúsenosti so zmŕtvychvstalým Ježišom prvých kresťanov presvedčili, že Boh sa priznal k Ježišovi a dal mu vyššie zmienenú nebeskú česť a slávu, ktorá nemá obdoby.
Takže kedy a ako sa z Ježiša stal Boh?
Hurtado odpovedá, že veľmi skoro, v prvých týždňoch po Ježišovom ukrižovaní. A že najdôležitejším impulzom boli Ježišove zjavenia sa svojim učeníkom, ktoré spôsobili explóziu uctievania v rôznych, bezprecedentných formách, ktoré samy o sebe sú historickým dôkazom „inovácie“, ktorú Ježišovi nasledovníci priniesli do židovského náboženstva.