V knihe God’s Messiah in the Old Testament, ktorá je mimochodom dobrým vianočným čítaním, sa autori pýtajú otázku, či ustanovenie kráľovského úradu v Izraeli bolo dobrým nápadom, keďže ich Kráľom mal byť Boh a taktiež sa ukázalo, že ľudskí králi zlyhávajú.
Kniha Sudcov končí takto:
V tom čase v Izraeli nebolo kráľa. Každý robil, čo pokladal za správne.
Sdc 21,25
A to, čo pokladali za správne, väčšinou teda správne nebolo. Preto tento verš treba čítať ako negatívne hodnotenie stavu.
Prítomnosť kráľa, zdá sa, dávala Izraelu nádej na morálne napredovanie a lepšiu budúcnosť.
Takže kráľ by mohol pomôcť.
Knihy Samuelove však odhaľujú, že:
- Boh (a jeho prorok Samuel) je nahnevaný, keď si Izrael žiada kráľa
- Saul, prvý Izraelský kráľ, je kvôli svojmu zlyhaniu Bohom zavrhnutý
- kráľ Dávid má taktiež na konte obrovské zlyhania, podobne aj jeho nasledovníci
Takže potreboval Izrael kráľa? Bolo ustanovenie kráľovského úradu pre Izrael dobrou myšlienkou? Na túto otázku autori tejto knihy odpovedajú áno, ale s týmto dodatkom:
- Ľudský kráľ má byť podriadený Bohu – skutočnému Kráľovi
- Úrad kráľa je menej dôležitý ako srdce kráľa, ktorý tento úrad zastáva
- Biblia nakoniec očakáva kráľa, ktorý omnoho prevyšuje ospevovaného Dávida a všetkých ostatných Izraelských kráľov
Izrael potreboval kráľa, ale nie hocijakého kráľa.
Nová zmluva napĺňa Božie požiadavky na kráľa v osobe Ježiša. Ježiš ako Kráľ sprítomňuje Božie kráľovstvo, jeho srdce prevyšuje jeho úrad a jeho spôsob vlády prevyšuje všetkých doterajších kráľov.
Mudrci hľadali tohto kráľa:
„Kde je ten práve narodený židovský kráľ?“
Mt 2,2
A aj my potrebujeme nájsť takéhoto Kráľa. Inak sme odsúdení robiť len to, čo my sami pokladáme za správne. A čo je vlastne správne?