MichalPavlova modlitba a stret s realitou
30 Skrze nášho Pána Ježiša Krista a skrze lásku Ducha vás prosím, bratia, aby ste spolu so mnou zápasili v modlitbách za mňa pred Bohom, 31 aby som bol vytrhnutý z rúk neposlušných v Judsku a aby moju službu pre Jeruzalem svätí vďačne prijali; 32 aby som z Božej vôle s radosťou prišiel k vám a aby som si medzi vami odpočinul. 33 A Boh pokoja nech je so všetkými vami. Amen.
Rim 15,30-33
Pavlova prosba o modlitbu, ktorú adresuje kresťanom v Ríme na konci svojho listu obsahuje 4 konkrétne ciele. V pôvodnom gréckom texte sa vo veršoch 31 až 32 nachádza spojka „aby“ (gr. ἵνα) síce len 2 krát, keďže prvá a druhá prosba sú na seba naviazané, avšak Pavol sa modlí a zároveň prosí o modlitbu iných za štyri konkrétne oblasti:
- aby bol vytrhnutý z rúk neposlušných v Judsku (to sú židia, ktorí odmietali Ježiša a vieru v neho),
- aby jeho službu (finančná zbierka od kresťanov z pohanských zborov) pre Jeruzalem svätí (kresťania) vďačne prijali,
- aby prišiel do Ríma s radosťou,
- a aby si tam mohol odpočinúť.
S istotou môžeme povedať, že ani jedna z týchto štyroch prosieb sa nenaplnila tak, ako by si to bežný čitateľ tohto odseku prirodzene predstavil.
Pekne to zhrňuje Moo vo svojom podrobnom komentári k listu Rimanom:
Trochu ironické potvrdenie tejto skutočnosti nachádzame v spôsobe, akým Boh „odpovedal“ na Pavlovu modlitbu. Pavol bol síce vyslobodený z rúk neveriacich v Judei, ale iba tak, že ho Rimania na dva roky uväznili. Zdá sa, že zbierku židovskí kresťania prijali (alebo aspoň väčšina z nich [porov. Sk 21,17]), no Pavlovo následné zatknutie v chrámovom areáli muselo v židovských kresťanoch opäť vzbudiť podozrenie voči nemu. A Pavol sa napokon skutočne dostal do Ríma a zakúsil tam istú mieru radosti a povzbudenia (porov. Flp 1,12–19; 2,25–30), prišiel tam však v rímskych okovách.
The Epistle to the Romans, Douglas J. Moo
Takže Pavol bol „vytrhnutý z rúk neposlušných v Judsku“ takým spôsobom, že sa dostal do rímskeho väzenia na 2 roky v Cézarey a na minimálne ďalšie 2 roky domáceho väzenia v prenajatom byte (ktorý si sám musel platiť) v Ríme. Je možné, že Pavol sa počas dvoch rokov v Ríme vôbec nedostal na tamojšie zhromaždenie kresťanov, kam písal svoj list. Nanajvýš mohol prijímať návštevy.
O jeho finančnej zbierke nepotrebujeme dlho špekulovať. Je pravdepodobné, že naozaj bola odovzdaná. Avšak najšokujúcejšie na tom celom je, že o zbierke, ktorá bola pre Pavla nosným pilierom jeho misie medzi pohanmi vzhľadom na krehké multikultúrne vzťahy, sa nedozvedáme absolútne nič. Nevieme, aký mala efekt a čo sa s ňou vlastne stalo a ako to prispelo k celkovej atmosfére medzi pohano-kresťanmi a žido-kresťanmi.
No a radosť a odpočinok v Ríme? Znova, Pavol je na 2 roky v domácom väzení strážený vojakom. Keď Pavol prišiel ako väzeň do Ríma, je napísané, že keď Pavol uzrel bratov, „nadobudol odvahu“ (Sk 28,15). Takže pravdepodobne neprišiel so srdcom prekypujúcim radosťou, ako to pri dlhých odlukách a opätovných návštevách býva. Jeho nasledujúci odpočinok musíme znova vidieť v kontexte domáceho väzenia a „neúspechu“ presvedčiť tamojších židov o Ježišovi (viď záver knihy Skutkov).
Pavlova modlitba sa stretla s tvrdou realitou. Jeho zápas v modlitbách musel pokračovať.
Myslím si, že nemusíme dlho rozmýšľať, aby sme našli prepojenie na naše osobné životy popretkávané modlitebnými „neúspechmi“.